Bunka, jej stavba a zloženie
Biológia
Bunka (Cellula)
Bunka je najmenšia stavebná a funkčná jednotka všetkých živých organizmov (okrem vírusov, viroidov a vírusoidov, ak sa aj tieto považujú za živé organizmy), ktorá má všetky základné vlastnosti života. Autorom tejto definície je český fyziológ Jan Evangelista Purkyně, ktorý ju prvýkrát vyslovil v roku 1837 na zjazde nemeckých lekárov a prírodovedcov v Prahe. Živá bunka je otvorený, vysoko usporiadaný a dynamický systém.
Nositeľom života je živá hmota – protoplazma. Je základným integrovaným celkom živej hmoty tvoriacim fyziologickú autoreproduktibilnú jednotku, schopnú samostatnej existencie.
Veda, ktorá sa zaoberá štúdiom bunky, jej stavbou, funkciami sa nazýva cytológia. K najväčším predstaviteľom cytológie patrí Jan Evangelista Purkyně (1797 – 1869) profesor fyziológie na Karlovej univerzite v Prahe. Termín protoplazma sa v celom vedeckom svete dodnes používa.
Názor, že sa telá rastlín a živočíchov skladajú z buniek, nazývame bunkovou teóriou. J. E. Purkyně pokladáme za jedného zo zakladateľov tejto teórie, ktorá patrila k najväčším objavom 19. storočia.
V chovateľskej praxi sa najčastejšie hodnotí znak. Môže to byť znak morfologický, anatomický, fyziologický, dokonca aj znak psychický, znak kvalitatívny, či kvantitatívny. Farba lipochrómová, či melanínová, štrukturálny faktor, slonová kosť, achát, opál, pastel a podobne sú vlastne znaky. V skutočnosti každý znak je determinovaný súborom organických, ale aj anorganických zlúčenín. Z organických látok sú to hlavne bielkoviny, ktoré sú stavebné látky živej hmoty, ďalej tuky – zásobné látky, cukry – energetické látky a nukleové kyseliny – riadiace látky, dôležité pre normálnu činnosť organizmu a dedičnosť.
Dodnes sa na Zemi nenašiel živý systém, živý jedinec - organizmus, ktorý by nebol bielkovinového charakteru. Preto sa bielkoviny považujú za základ živých organizmov. Istý filozof 19. storočia, ktorého meno sa teraz nenosí, povedal: „Život je spôsob existencie bielkovín". Zrejme preto by sa žiadalo začať bielkovinami. Ale za najideálnejšie považujem spraviť najprv stručný prierez zložením živej hmoty, aby sme sa komplexne mohli pozrieť na prvé slovo tajomnej cesty bunka – chromozóm – gén – znak. Teda na bunku.
Obr. 1 Schéma živočíšnej bunky
Organely: (1) jadierko (2) jadro (3) ribozóm (4) vezikula (membránový vačok), (5) drsné endoplazmatické retikulum (ER), (6) Golgiho aparát, (7) cytoskelet, (8) hladké endoplazmatické retikulum, (9) mitochondria, (10) vakuola, (11) (ostatná) cytoplazma, (12) lyzozóm, (13) centrioly.
Prevzaté z internetu: Bunka - Wikipédia.
Prevažná väčšina živej hmoty je organizovaná v bunkách, ktoré sú buď prokaryotické (pro + karyos), alebo eukaryotické. Voláme ich aj prokaryonty a eukaryonty. Názov je odvodený od gréckeho slova „karyos“ = jadro. U prokaryontov bunkové jadro na rozdiel od eukaryotov nie je oddelené od ostatnej cytoplazmy jadrovou membránou, chýbajú mitochondrie, endoplazmatické retikulum a chloroplasty. Ich funkciu preberá plazmatická membrána. Ide o prvotnú, z evolučného hľadiska o ranšiu, primitívnejšiu formu bunkového jadra. Od výrazu prvotné pochádza prvá časť názvu prokaryotov „pro“. Najlepšie je z nich preskúmaná baktéria Escherichia coli.
Obr. 2 Schéma rastlinnej bunky
Existujú však aj organizmy, ktoré nemajú typickú bunkovú štruktúru (bunková stena, jadro, cytoplazma), ide o tzv. nebunkové formy života (acellulae), nebunkové organizmy. Patria sem napríklad vírusy, bakteriofágy, rikettsie L-organizmy a ďalšie. Je však zaujímavé, že všetky tieto známe nebunečné organizmy, ak sú moje vedomosti úplné, sú vo svojej existencii a vývoji závislé na živých bunkách.
Bunka môže byť samostatným organizmom (napr. bičíkovec, meňavka), alebo len časťou celku (orgánu), neschopná samostatnej existencie (napr. nervová, alebo svalová bunka). V prvom prípade hovoríme o jednobunkovom, v druhom o mnohobunkovom organizme.
Bunky rôznych skupín živých organizmov sú veľmi rozmanité z hľadiska veľkosti a stavby, ale niektoré vlastnosti majú spoločné. Vnútorný živý obsah bunky (protoplast, alebo protoplazma) je ohraničený dvojitou membránou. Je to buď vnútorná, tenká cytoplazmatická membrána, alebo hrubšia vonkajšia morfologická membrána.
Vo vnútri bunky, v jadre sa nachádza genetický materiál vždy vo forme DNA, na rozdiel od vírusov, ktoré v niektorých prípadoch majú len RNA.
Všetky bunky majú v cytoplazme tiež ribozómy, malé organely slúžiace na syntézu proteínov (bielkovín). Iba rastlinné bunky majú plastidy, špeciálne organely, obsahujúce rôzne rastlinné farbivá (napr. karotenoidy, xantofyly, fykoerytrín, fykokyanín, fukoxantín). Ale aj chlorofyl, ktorého primárnou funkciou je syntéza cukrov - fotosyntéza.
Obr. 3 V bunke je jadro, v ktorom sú z DNA vytvorené chromozómy (nositelia génov)
Ďalšia odlišnosť rastlinných buniek od živočíšnych je tá, že rastliny majú zhrubnutú morfologickú membránu, ktorá je inkrustovaná anorganickými, alebo impregnovaná organickými látkami. Ide o ukladanie anorganických, alebo organických zlúčenín do uvedenej membrány. Táto pevnejšia a hrubšia morfologická membrána udržiava pružnosť a tvar bunky, zabraňuje vysušovaniu, teda odparovaniu vody z bunky a pod. Rastlinné bunky majú aj viac vakuol, kde sú uložené zásobné, alebo odpadové látky metabolizmu. Živočíšna bunka je pokrytá len cytoplazmatickou membránou. Bunkovú stenu majú aj bunky húb, tie sa však podľa najnovšej taxonómie (veda o triedení organizmov) nepovažujú za rastliny, ale za samostatnú ríšu. Súbory buniek rovnakého tvaru, pôvodu a funkcie dávajú tkanivá (živočíchy) alebo pletivá (rastliny). Súbor tkanív alebo pletív vytvára orgán, súbor orgánov tvorí orgánové sústavy a tie tvoria jedinca - biologické indivíduum.
Obrázky sú prevzaté z internetu.
Bunky - Wikipédia
Autor: RNDr. Ondrej Molčan